Wenecké Giardini a Arsenale sa otvárajú 9. mája 2026 pre najstaršiu a najprestížnejšiu výstavu súčasného umenia. 61. Bienále potrvá do 22. novembra (predotvorenie: 6.–8. mája), teda 198 dní kurátorských výberov, národných pavilónov a sprievodných podujatí roztrúsených po celom meste.
Tentoraz scenár napísala Koyo Kouoh (1967-2025), kamerunsko-švajčiarska kurátorka, prvá Afričanka na tejto pozícii. Výstava bola zrealizovaná podľa jej koncepcie po jej smrti v januári 2025. Kouoh sa už roky pýtala, prečo kultúra znie tak hlasno, keď tie najzaujímavejšie veci sa dejú v tichu.
Prečo „moll“ v roku 2026?
Heslo In Minor Keys je metafora. Ide o molovú tóninu: melanchóliu, stíšenie, pozorné počúvanie namiesto „orchestrálneho bombastu“. V časoch, keď každý odkaz kričí, Kouoh navrhuje stíšiť prijímač. Jej výstava stavia na intímne formy, nedokončené príbehy, gestá sotva postrehnuteľné.
Znie to ako kontrast k tomu, čo sa od bienále očakáva. A možno práve preto sa oplatí tam ísť.
Kurátorská vízia a zážitok z prehliadky
“In Minor Keys” je názov, ktorý okamžite udáva náladu celej výstavy. Adriano Pedrosa pozýva do sveta tichých, introspektívnych frekvencií: melanchólie, bluesu, morny, šepotu, upokojenia a nádeje. Je to vedomé odmietnutie “orchestral bombast”, okázalosti, ktorá dominovala mnohým posledným bienále. Ide o to spomaliť a započúvať sa do toho, čo je jemné.
Motívy: od chrámov po oázy
Výstava sa rozvíja okolo piatich hlavných tém:
- Svätyne (Sala Chini) – pocta umelcom ako Issa Samb či Beverly Buchanan, miesta pamäti a kontemplácie
- Procesie – afroatlantické procesie, ozvena legendárnej „Poetry Caravan“ z roku 1999
- Školy – umelecké ekosystémy, napr. blaxTARLINES KUMASI alebo G.A.S. Foundation, vzdelávacie komunity
- Oddych/Oázy – kreolské záhrady, zmyslové pauzy, priestory na oddych
- Performances (06.-11.05.2026) – telo ako nositeľ pamäti a odporu
Ako vyzerá výstava: prahy, indigová modrá a „komorebi“
Scénografiu navrhli Wolff Architects z Kapského Mesta. Dominuje farba indigo, prahy fungujúce ako portály medzi priestormi. Vizuálnu identitu od Clarissy Herbst a Alexa Sonderegger charakterizuje pojem „komorebi“ ( japonské slovo opisujúce svetlo prechádzajúce cez listy). Celok dopĺňa dvojzväzkový katalóg a organizátori deklarujú snahu o uhlíkovú neutralitu.
čas nie je firemným vlastníctvom ani nie je vydaný na milosť neúprosne zrýchľovanej produktivite
Táto výstava je návrhom na iné tempo. Tichšie.
Kto a ako sa zúčastňuje
Hlavná výstava zhromaždila približne 111 účastníkov a celkovo sa v Benátkach predstavilo 99 krajín, doplnených o 31 sprievodných podujatí. Je to veľký rozsah, ale čo je zaujímavejšie? Sedem krajín debutovalo: Guinea, Rovníková Guinea, Nauru, Katar, Sierra Leone, Somálsko a Vietnam. Seychely sa pripojili 4. mája 2026 počas trvania bienále.
Adriano Pedrosa jasne uprednostnil rezonancie pred národnosťou. V hlavnej výstave chýbali talianski umelci, čo vyvolalo určité prekvapenie, no kurátor to vysvetlil snahou ukázať hlasy z periférií. Medzi pozvanými boli ako známe mená (Laurie Anderson, Nick Cave, Wangechi Mutu), tak aj kolektívy ako blaxTARLINES KUMASI, Denniston Hill či G.A.S. Foundation. Prítomnosť Lindy Goode Bryant a Torkwase Dyson zdôraznila rozmanitosť prístupov – od tradičných médií až po priestorové inštalácie.
Tiché slnovrat – čo zostáva po odchode z výstavy
Benátska výstava zanecháva po sebe niečo ako ticho po búrlivom rozhovore. Nie je to prázdne ozvenie, ale priestor na zamyslenie, ktoré prichádza až neskôr. Tieto „tiché tóny“ sa ukazujú ako trvalejšie než hlasné manifesty, pretože pôsobia pomalšie, hlbšie, bez tlaku na okamžité pochopenie.
Možno práve o to išlo kurátorom: neprekričať svet, ale dať mu chvíľu na nadýchnutie. V časoch, keď všetko bojuje o pozornosť, tichom možno povedať viac. A táto lekcia zostáva, aj keď opustíš benátske pavilóny a vrátiš sa do svojho hluku.
LARA
Prémiový novinár
